„Idiot... Nikto ťa neučil že duchovia neexistujú?“, ozval sa blízko neho arogantný hlas a posteľ sa v tú chvíľu prehla.
Naruto ihneď zatajil dych a neotáčal sa k nemu.
„Rozprávam sa s tebou.“, chytil ho za rameno a otočil si ho k sebe.
Surovo mu zo seba strhol ruku a posadil sa. „Ja s tebou nie. Radšej rýchlo vyklop prečo si prišiel aby som mohol ďalej v kľude spať.“, odpovedal mu dosť chladne. Keď sa naňho však pozrel, úplne zamrzol. Bol nádherný ako vždy. Uhľovočierne vlasy mu padali do čela na jeho zamatovo-jemnú pokožku a na tvári stále ten istý kamenný výraz a hlboký pohľad.
„Čo myslíš prečo som tu? A ešte k tomu som ťa chcel aj vidieť.“, odpovedal blonďáčikovi úplne ľahostajným tónom.
„Tak to môžeš rovno vypadnúť. Nechápem ako si sa sem vôbec dostal.“, odvrkol naštvane a otočil hlavu aby naňho už nevidel.
Sasuke mu k sebe trochu surovejšie otočil tvár. „Pozeraj sa na mňa.“, naklonil sa k nemu. „Miluješ toho úbožiaka?“.
Naruto po tých slovách a blízkosti znova úplne stuhol. Pozeral sa mu vyjavene do očí ale nevydal zo seba ani hlásku.
Po chvíli dal dole ruky z jeho tváre a pozrel sa mu na tie krásne plné pery.
„Sasuke vypadni. Hovorím ti to posledný krát.“, začal trochu zvyšovať hlas. „A to čo si urobil Saiovi ti neodpustím. Nepleť sa mi už do života nestojím o to!“, mračil sa naňho a tváril sa dosť vážne.
„Naozaj? Mám vypadnúť a už sa ti nikdy neukázať?“, zamračil sa. „Som zvedavý čo by si potom robil Uzumaki.“
„Bože ty ma vieš vždy tak štvať. A už si nenamýšľaj, bez teba je mi dobre!“, Naruto začínal zúriť, stisol ruky do pästí a mal chuť mu tú peknú tváričku zmaľovať.
„V tú noc keď tu s tebou bol ten imbecil to naozaj vyzeralo že ti je bezomňa dobre.“, prižmúril oči a prepaľoval ho pohľadom.
Táto veta Naruta trochu prekvapila. V tú noc. Ten buchot z kúpeľne. Samozrejme. Pokrútil hlavou. „Prečo si v noci v mojom byte a sleduješ ma?“, nadvihol obočie.
„Už som ti povedal.“, jeho tón začínal byť znova ľahostajný.
„Žiarliš?“, zatváril sa Uzumaki trochu pobavene.
„Idiot.“, zaklonil hlavu a oprel sa o stenu pri posteli.
„Veľký Uchiha žiarli oo to snáď nie to treba niekam zapísať.“, smial sa mu pobavený Naruto.
Sasuke mal znova pocit že sa rozpráva s osemročným deckom. Kútikom oka sa naňho pozrel a dúfal že s tým prestane. Po pár minútach mal tých hlúpych rečí už dosť a postavil sa. „Naruto, ten tvoj priateľ sa rána nedožije... Takže dúfam že si sa s ním poriadne rozlúčil.“, mieril ku dverám.
„Nie!“, blonďáčik rýchlo vyskočil z postele a zdrapil Sasukeho naspäť do izby.
„Čo je Uzumaki? Chcel si predsa aby som odišiel.“, zamračil sa naňho.
„Sasuke prosím nie daj mu pokoj za nič nemôže nič zlé neurobil prosím!“, pozeral sa mu svojimi uslzenými blankitnými očami do tých jeho.
„Nič zlé? A nerev mi tu.“, začínal byť dosť naštvaný.
„A čo urobil?! To nemôžem byť šťastný? Prečo ťa to vôbec zaujíma to ty si ma len tak odkopol! A pri ňom sa konečne necítim sám! Nenávidím ťa Sasuke nenávidím! Preklínam deň kedy som sa do teba zamiloval!“, hystericky naňho kričal a po lícach mu tiekli slzy.
Pri tých slovách Sasukeho zabolelo v srdci.
Bola síca tma, ale Naruto by mohol prisahať, že videl ako sa Sasukemu zaleskli oči.
„Naruto...“, pošepkal a začal ho objímať. Držal ho silno, aby ho od seba nemohol odstrčiť. „Urobil to, že mi ťa vzal. Tak veľmi to bolelo keď som vás počul, keď ste spolu... Máš pravdu Naruto... Žiarlim.“, zavrel oči a stále ho držal.
„Nie... to... to nemôžeš.“, nevedel čo má povedať, ani čo má cítiť. Po chvíli sa spamätal. „O čo ti zase ide! Si obyčajný hnusný klamár! Vypadni odo mňa...“, začal ho od seba z celej sily odtláčať. „A neprajem si aby si ma ešte niekedy špehoval. Pre mňa si mŕtvy!“, odstrčil ho od seba a zviezol sa pomaly na zem. „Mal si ma zabiť alebo aspoň nechať umrieť vtedy v lese. Nevydržím to... Prečo ma tak nenávidíš? Prečo nikoho nemôžem mať rád? Do čerta prečo!“, naštvane vzlykal a päsťou udrel do steny na ktorej zostal krvavý fľak z Narutovych odretých hánok.
„Naruto...“, oslovil ho potichu. Cítil strašnú bolesť a zlosť na samého seba, keď videl čo všetko spôsobil. „Naruto ja zmiznem...“, povedal rozhodne. Už sa nechcel pozerať na to ako plače.
Než k nemu blonďáčik stihol zdvihnúť svoje uslzené oči, po Sasukem už nebolo ani stopy.
Šiel si sadnúť na posteľ a rozplakal sa ešte viac. „Už dosť... dosť...“, šepkal zúfalo pomedzi vzlyky. Keď mu nadránom došli slzy, vyčerpane sa zložil na posteľ a zaspal.
Ráno sa zobudil na to, že mu v hlave duní bytový zvonček. S červenými opuchnutými očami sa postavil a šiel otvoriť.
„Ahoj Naruto. Ako ti je? Vyzeráš hrozne.“, povedal úprimne vo dverách Sai.
„Vďaka. Tvoja pera na tom tiež nieje najlepšie.“, odstúpil od dverí aby mohol vojsť.
„Čo sa dá robiť.“, vzdychol si a spolu zašli do obývačky, kde si sadli na gauč. „Plakal si?“, pohladkal Naruta po líci a pozeral sa mu do tých utrápených očí.
„Nie nie len som nemohol spať.“, odvrátil zrak. Nechcel aby vedel o Sasukeho návšteve.
„Naruto... Poznám ťa na toto tvoje úbohé zapieranie už dosť dobre...“, chytil mu tvár jemne do dlaní a otočil si ju k sebe. „Pozeraj sa na mňa.“, pohladkal ho po vlasoch.
Toto Naruta dostalo. Tá podobnosť Sasukemu, tie slová. Bože toto nie. Pomyslel si zúfalo a nevedel čo má robiť. „N-nie ja vlastne... Čo?“, bol strašne zmätený a pozrel sa mu do očí. Stále videl len Sasukeho.
Potichu sa zasmial a hneď nato si chytil peru. „Au...“, sikol od bolesti. „Nejaký čas sa asi nebudem môcť usmievať.“, vzdychol si.
Naruto mu na zranenú pery vtisol nežný bozk. „Nebuď padavka.“
„Naruto? Čotak keby som ťa pozval na rámen.“, pohladkal ho po vlasoch.
Na jeho tvári sa po týchto slovách objavil malý úsmev. ´Rámen´... to slovo ho vedelo rozveseliť nech je mu akokoľvek pod psa. „Len sa prezlečiem.“, zmizol vo svojej izbe.
Znova prechádzali týždne... Každý deň to isté, skoro každý strávil so Saiom, niekedy spolu strávili aj noc. Podivný pocit po nociach zmizol a ani buchot v byte sa už od Sasukeho návštevy neozval.
Naruto zase raz sedel na svojej posteli a premýšľal. Myslel znova na jeho slová ktoré sa mu ozývajú v hlave. ´Vzal mi ťa... Bolí to... Žiarlim´. Nechcem ani dúfať, že tie slová boli pravdivé... Ale možno... Prečo by to Sasuke robil? Cítil som jeho bolesť... Možno som mu nemal hovoriť také kruté veci... Možno mu je to naozaj ľúto... Ale... Asi je to jedno... Už nikdy sa neuvidíme, tak som to chcel. Prečo sa teraz cítim taký prázdny? Ach Sasuke... Prekliaty Sasuke...
Stisol vo svojom náručí mäkkú perinu, ktorá na ňom ležala. Ajtak by som rád vedel, aké je to z jeho strany... Zamyslel sa a zavrel oči, pričom prekvapivo rýchlo zaspal.
„Naruto... Nestretol si sa s ním?“, spýtal sa Sai a pozeral sa Narutovi do očí pri príjemnej poobedňajšej prechádzke.
„S kým?“, hral blbého. Nechcel sa s ním baviť zrovna o Sasukem.
„S Uchihom.“, zamračil sa pri vyslovení jeho mena.
„Čo? Prečo? Nie... Prečo?“, trochu znervóznel.
„Len mi je divné že sa mi už slho neprišiel vyhrážať.“, zatváril sa pobavene.
„Veď to je dobre.“, cítil sa strašne divne keď sa bavili o ňom.
„Si nejaký čudný.“, chytil ho okolo pása.
„Prepáč. To nič.“, vzdychol si a dal mu pusu.
„Sasuke... Smiem vojsť?“, spoza dverí sa ozval známi hlas.
Nespokojne si vzdychol. „Áno Suigetsu.“.
Bielovlasý mladík vošiel a zavrel za sebou dvere. Pomalými krokmi sa blížil k Sasuke
„Tak prečo si prišiel?“, podvihol obočie. Nemal vôbec chuť sa s niekým baviť.
„Nebuď taký protivný. Si taký posledné týždne čo sa stalo?“, zamračil sa a sadol si k nemu.
„Nič sa nestalo. Malo by sa niečo?“, otočil k nemu hlavu.
„Mal by som ti zdvihnúť náladu. Nerád ťa vidím takéhoto.“, zatváril sa smutne ako malé dieťa a pohladkal ho po líci.
„Alečo... Naozaj?“, bol trochu sarkastický.
Na to sa Suigetsu len zamračil. „Sasuke si dnes naozaj strašne protivný čo je s tebou? Správaš sa ku mne už ako k tej štvorokej štetke.“, jeho správanie ho začínalo urážať.
Vzdychol si ustarostene. „Prepáč... Naozaj som nechcel...“, oprel sa a nespúšťal z neho svoje čierne oči.
„Veď to nič... A netráp sa toľko. Krajší si keď sa usmievaš... Aj keď to bohužiaľ často nieje.“, pritúlil sa k nemu.
Sasuke mu na to nič nepovedal a začal sa hrať s jeho vlasmi. Po chvíli pocítil ako ho začína pomaly hladkať po stehne, čo prerástlo do dráždivého stláčania. Trochu privrel oči a pomaly ale isto jeho kamarát začínal tvrdnúť.
Suigetsu sa usmial. „Páči sa ti to... Ako vidím viac než dosť.“, hovoril potichu a sadol si naňho obkročmo. Cítil Sasukeho vzrušenú mužnosť. „Už dlho sme spolu... nemali sex...“, bol naklonený k jeho ušku a začal sa pomaly pohybovať na jeho lone.
V tom tmavovláska trochu trhlo. Nečakal to od neho takto zrazu, ale ako náhle vošiel do jeho izby, vedel čo asi bude chcieť. Len tak sedel a nechal ho aby ho dráždil. Zaklonil hlavu a zhlboka dýchal. „Sasuke... Si taký krásny... Chcem ťa.“, hovoril trochu zadýchane a jazykom mu prešiel od kľúčnej kosti až k sánke. Počul ako pod ním potichu zavzdychal. To sa mu páčilo, keď sa aj niekto taký chladný ako je Sasuke chveje pod jeho dotykmi. Keď už bol tiež dosť vzrušený položil ho na gauč a ľahol si naňho. Jednou rukou mu rozopol nohavice a zašiel mu ňou pod trenky.
„Dosť!“, strhol sa Sasuke a rýchlo sa posadil. „Nechcem to... Nemôžem sa sústrediť.“.
Zamračil sa a naklonil hlavu na bok. „Zase ide oňho?“.
Na toto mu nič nepovedal. Nechcel sa o ňom baviť, ale ani mu klamať.
„Mohlo mi to dojsť hneď. Sasuke už ti z neho naozaj hrabe.“, cítil sa urazený.
„Notak prestaň s tým. Oňho nejde.“, snažil sa hovoriť presvedčivo a stále ho zabolelo pri tých slovách čo mu v tú noc povedal. ´Pre mňa si zomrel nenávidím ťa!´ V hlave sa mu ozýval jeho hlas.
„Sasuke... Zase ma nepočúvaš...“.
„Hm?“, pozrel sa naňho.
„Mal by si ísť za ním.“.
„Šibe ti? Už sa ním nemôžem ísť. Nechce ma vidieť.“, sklonil hlavu.
„Nechce? Nemyslím si to. Nebuď zbabelý a choď.“, zamračil sa.
„Niesom zbabelý.“, tiež sa zamračil.
„Ale si... Poriadny zbabelec ak sa neodvážiš za niekým ísť. Takého ťa nepoznám. Kde je ten Sasuke ktorý sa ničoho nebojí?“.
„Tu.“, odvrkol chladne.
„Tak sa podľa toho správaj... Ale ako chceš.“, postavil sa. „Ak si to rozmyslíš tak ťa budem čakať. A netráp sa... “, dal mu krátku pusu na líce a vyšiel von.
Zatváril sa nespokojne a ľahol si. Stále myslel len na Naruta a na to že v tejto chvíli je pravdepodobne v objatí toho chlapca. Zožieralo ho to, žiarlil... Stále dookola. Nemôžem predsa... Sľúbil som mu že ma už neuvidí... Aj keď ja ho chcem vidieť... Tak veľmi... Vzdychol si. Môj sladký anjel... Dúfam, že si šťastný aspoň ty...
„Chceš spať alebo niečo iné?“, pozrel sa na Naruta Sai keď spolu večer už ležali v posteli.
„Ak máš chuť tak môžeme..“, nedopovedal a pohladkal ho po stehne. Obaja chlapci boli skoro nahí, ich telo pokrývali len voľné trenky.
Sai sa pod jeho dotykom trochu zachvel a ich pery sa spojili vo vášnivom bozku. Po chvíli mu prešiel perami na bradavku ktorú jemne ocucával a hryzkal. Cítil Narutovi erekciu na svojom podbrušku, no v tom sa blonďáčik silno strhol.
„Bojíš sa búrok?“, hladkal ho po ruke po tom, ako sa po celom byte z vonku ozvalo hlasné hrmenie.
„Trošku...“, začervenal sa.
„So mnou sa nemusíš báť.“, pošepkal a znova sa naňho nalepil. Obaja sa vyzliekli donaha.
Sai si naslinil prsty a začal ho pripravovať na vpád. Počúval pritom Narutove slastné vzdychy. Páčilo sa mu to.
Naruto mal rozkročené nohy a zavreté oči. Keď už bol dostatočne pripravený pritisol si ho k sebe trochu viac. Cítil veľké vzrušenie. Ich pery sa znova spojili a po chvíli ho v sebe pocítil. Hladkal ho pritom nežne po vlasoch a nahlas vzdychal. Sai začal prirážať čoraz rýchlejšie. Bol nad ním naklonený a hladkal ho po stehne. Keď už cítil že bude, rukou sisol vankúš.
„Ach, Sasuke...“, zastonal Naruto a neuvedomil si čo hovorí. Hneď na to si zahryzol do jazyka a aj keď vedel že je to zbytočné, dúfal že ho Sai nepočul.
Ten prestal ihneď ako počul Sasukeho meno namiesto svojho. Cítil jemné bodnutie pri srdci. Chvíľu to vstrebával a zliezol z neho.
„Sai nie ja som to tak nemyslel prosím... Prosím nehnevaj sa... Neuvedomil som si...“, mal chuť si dať za to facku.
„Nie Naruto... Aspoň už viem načo myslíš keď sme spolu.“, cítil sa ponížene a začal sa obliekať.
„Chceš sa rozísť?“, do očí sa mu tlačili slzy.
„Nie ja... Ja sa s tebou nechcem rozísť. Len si to premysli... Či je to to čo chceš. Snažil som sa aby si ma miloval ale neviem či to niekedy bude možné. Ale ty o svojich citoch nerozhoduješ tak sa prosím netráp.“, chcel byť čo najrýchlejšie doma.
Naruto už nevedel čo mu má povedať. Stále mu hlavou behalo ako mohol povedať niečo také. Kým sa zo svojich myšlienok spamätal, Sai už bol preč.
Ako som... Ako som toto mohol povedať. Musel sa cítiť hrozne som taký hlupák... Keby som tak mohol rozkázať svojmu srdcu koho má milovať. Všetko by bolo oveľa krajšie a jednoduchšie. Objal si svoje nahé nohy. Ale prečo necítim bolesť keď len tak odišiel? Prečo mi nechýba... Mám strach že ma opustí, ale len preto že potom zostanem úplne sám. Som taký hnusný sebec... Je mi zo seba zle. Rád si ubližujem? Prečo nemôžem milovať to čo je pre mňa dobré, ale to čo mi tak veľmi ublížilo. A Sasukeho už možno ani neuvidím... Po tých veciach čo som mu povedal... Nečudoval by som sa keby ma už nechcel vidieť. Za všetko môžem ja... Z myšlienok ho prebral ďalší desivý hrom. Blonďáčika znova trhlo a oči sa mu zalievali slzami strachu a zúfalstva. Zostal som tu sám... A tak mi treba. Som ako malé dieťa čo sa bojí búrok ale ja... Ja si nemôžem pomôcť. Desím sa jej... Zavrel oči a triasol sa strachom. Po izbe sa rozniesol zvuk jeho tichých vzlykov. „Ja nechcem... Nechcem byť sám...“, šepkal si pre seba pomedzi vzlyky...
Kratšia časť ale dúfam že nevadí. Oproti ostatným mi to trvalo dlhšie ale... Škola čo poviem :/ … Na ďalšom dieli pracujem mal by byť skôr. Dúfam, že sa bude páčiť ;) …
+ nejaké sexy obrázky :x
Komentáře
Přehled komentářů
Tenhle díl byl neuvěřitelně krásný. Chvílemi jsem měla slzy na krajíčku. Nádherně napsané a tolik emocí, co jsi do této povídky vložila... božské to dílo;o))
Sladké slová
(Sue, 28. 5. 2010 23:13)Ďakujem ste zlaté:)..som rada, že niekoho baví čítať moje poviedky.. každý komentár si vážim a tlačí ma k tomu potrápiť sa s ďalším dielom;)
....
(Hirotana Naoto, 28. 5. 2010 20:41)skvělá kapitolka...mám tvoje povídky ráda...těším se na další...promiň že jsem nenapsala delší komentář...snad to nevadí XD
...
(Mia-san, 29. 5. 2010 19:46)