1. Polnocne jazierko a anjel
„Prosím, neopúšťaj ma!“, ozýval sa výkrik dieťaťa. Vysoká žena mu bola otočená chrbtom a pomalými krokmi sa vzdiaľovala do neznáma.
„Matka!“, pribehol za ňou malý chlapec a poťahal ju po dlhej sukni. Nereagovala. Nech ale išla akokoľvek dlho ďalej, dieťa ju následovalo. Otočila sa k nemu a pozrela sa do jeho zúfalej uslzenej tváre. „Buď dobrý chlapec a zostaň tu.“, jemne ho odstrčila.
„Ale ja... Ja sa bojím nechcem byť sám! Mami...“, sklonil hlavu a začal vzlykať. Znova sa jej zavesil na sukňu siahajúcu takmer po zem.
„Fagan!“, zachytil nazúrený hlas svojej matky a stiahol sa späť. Celé jeho telíčko sa triaslo.
Nastala tma. Neznesiteľné ticho.
Tmavá krv postriekala všetko naokolo. „Maminka...“...
„Nie!“, vystrelím zo spánku do sedu a na svojom čele cítim kvapky potu. Už zase sa mi to snívalo. Stále dookola ten istý sen. Už určite nezaspím, tento stav poznám. Vždy, keď sa naň zobudím, desím sa tej myšlienky znova zaspať. Bude ma to mátať do konca života? Bojím sa, už to nechcem vidieť. Zdvihnem sa z postele a zapálim svetlo. Poobzerám sa okolo seba, sám neviem prečo. Moja myseľ sa nevie zbaviť strachu a krv mám úplne stuhnutú. Vojdem do kúpeľne a ľadovou vodou si opláchnem bledú tvár. Upriem svoje krvavočervené oči na zrkadlo pred sebou a uhľovočierne vlasy, ktoré mi siahajú skoro po plecia, prehrabnem do zadu. Radšej po chvíli odvrátim pohľad, ako by som sa nechcel na tú osobu, ktorá sa v ňom odráža, pozerať. Prejdem znova do izby a navlečiem na seba nejaké veci. Keď som hotový, vyjdem von. Tipujem že sú tak tri hodiny nadránom. Prejdem do lesa na svoju obľúbenú čistinku so stredne veľkým, kryštáľovým jazerom. Sadnem si do trávy ako vždy a pozorujem hladinu, od ktorej sa odráža dnešný spln. Premýšľam, možno by som si mohol zaplávať, ale keby som tam vliezol asi by som skončil ako cencúľ. Povzdychnem si a môj červený pohľad stále upieram na vodnú hladinu. Po chvíli nehybného sedenia na sebe ucítim čísi pohľad. Opatrne sa otočím, ale moje oči nezaznamenajú žiadnu osobu. Keď sa však pozriem lepšie, vidím pohyb v kríku. Mám utekať za tým? Možno je to nebezpečné ale rád by som vedel... Zvedavosť zase raz zvíťazi nad rozumom a ja sa bez premýšľania rozbehnem ku kríku. Za kríkom sa rozhliadnem, nikoho však nevidím. Môj zrak sa ustáli na postave schúlenej na zemi. Nemôžem od nej odtrhnúť oči. Je to snáď božská bytosť. Má snehobielu pokožku, bielosivé lesklé vlasy sa dotýkajú jeho ramien a svetlofialové oči na mňa upierajú pohľad, ktorý neviem identifikovať. Má zľahka naklonenú hlavu na bok a vychudnutú postavu, no ani to neuberá na jeho neuveriteľnej kráse. Vyzerá, že sa chveje. Keď sa pozriem lepšie, trochu sa vyľakám. Ten chlapec je úplne nahý.
„Prečo si ma sledoval?“, dostanem zoseba napokon, a snažím sa, aby môj tón znel čo najpokojnejšie. Vtedy sa však ku mne zdvihne a až nebezpečne ku mne priblíži svoju tvár. Olizne si pritom pery a ja jeho správanie ani pri najmenšom nechápem. Zamračím sa. Je mi to nepríjemné, celý ten chlapec, alebo skôr tvor, je nejaký divný. Nemám z toho dobrý pocit. V tú chvíľu odhalí svoje dokonalo tvarované biele tesáky, ktoré na mňa nebezpečne vycerí a vrhne sa na mňa. Ihneď sa ocitnem na zemi a chytím ho silno pod krk. Len tak tak sa mu vyhnem, nebyť takých reflexov, na ramene už nemám ani kúsok mäsa. Pozerá sa mi priamo do očí, má zúrivý pohľad a stále sa snaží vytrhnúť zo mňa kus mäsa. Je to človek? Zviera? To s presnosťou neviem posúdiť. Jeho krk zovieram čoraz silnejšie. Cítim, že veľa vzduchu sa mu už do pľúc cez to zovretie nedostáva. Ešte chvíľu musím vydržať. Strácam silu, ale ak povolím bol by to koniec. Zrazu ucítim na rebre bodavú bolesť. Než si stihnem uvedomiť čo to bolo, to stvorenie bolo preč. Naraz len tak zmizlo. Ale prečo? Ruku si položím na boľavé miesto, pocítim teplú vlhkú tekutinu. Viac si ju na ranu pritisnem, aby som nestratil zbytočne veľa krvy kým to zašijem. Z lesa sa ozve hluk. Niet pochýb, že sú to vojaci. Už mi je jasný dôvod úteku tej potvory. Zatnem zuby. Toto tomu bastardovi nedarujem. Vlastnými rukami ho zabijem. Zúrim. Nechcem aby ma tu videli, tak sa čo najrýchlejšie postavím a z toho lesa zmiznem.
Konečne prídem domov a vyzlečiem zo seba krvavé handry. Pri umývadle si hrudník trochu opláchnem a prejdem k veciam potrebným pre zašitie tohto. Pri zašívaní len preklínam tú príšeru a prisahám, že ju dostanem. Keď skončím, už vychádza slnko. Posadím sa na posteľ a povzdychnem si. Zase som sa nevyspal.
Umyjem sa, poobliekam a vyjdem von. Mám v pláne sa trochu poprechádzať po dedine a ukľudniť. Nemôžem myslieť na nič iné, ako na TO. Keby som mohol, rozsekám ho na kúsky už teraz. Ale nejdem riskovať, že sa cez deň bude niekto prechádzať po lese. Počkám na noc. Vzdychnem si.
Je pravda trochu ma zaujíma čo je zač, ale ak nechcem skončiť ako jeho večera, nebudem sa pokúšať to zistiť. Trochu toho rozumu predsa stále mám.
„Laurenc!“, začujem známy hlas a na mojom ramene pocítim dotyk niečej ruky.
„Vincent?“, otočím sa na svojho dlhodobého priateľa. Ten ma ihneď obdaruje žiarivým úsmevom. Slnko sa odráža od jeho sýtooranžových, stredne dlhých vlasov a upiera na mňa svoje svetlozelené oči.
„Čo tu robíš tak skoro? Väčšinou spávaš do obeda.“, nespúšťam z neho oči a je mi to divné.
„Neviem, žiadala sa mi prechádzka. A som rád, že som ťa stretol.“, chytí ma okolo pása. Som na to zvyknutý. Vždy keď sme spolu, dotýka sa ma. A taktiež sa netají tým, že je na chlapcov, ale mne to nevadí. Je to predsa môj priateľ. Nevyzerá zle a nič také strašné mi nerobí. Možno by som si s ním dal povedať, keby sme si neboli takí blízki.
„Aha.“, odpoviem jednoslovne a pozerám do zeme.
„Tak čo je s tebou? Si naštvaný.“, pozerá sa mi uprene do tváre. Vždy ihneď zistí, že niesom vo svojej koži. Pred ním jednoducho neskryjem absolútne nič, preto sa o to ani nesnažím a rovno mu poviem pravdu. Začnem rozopínať čiernu košeľu ktorú mám na sebe a ukážem mu zašitú ranu na hrudníku. „Keď som sa v noci prechádzal po lese, natrafil som na dákeho chlapca. Vyzeral tak na 17, vlastne si niesom istý či to bol človek. Tá potvora ma chcela zožrať zaživa. Dnes v noci ho zabijem.“, košeľu si znova začnem zapínať a ruky sa mi trasú zlosťou. Sám neviem prečo ma to tak veľmi zobralo. Možno ma len štve, že ma včera skoro dostal keby neprišli do lesa tí ľudia. Chcem mu ukázať kto je silnejší. Stisnem pery a nemôžem naňho prestať myslieť.
„Nepríjemné.“, dotkne sa prstami mojej hrude. „Môžem ísť s tebou?“, zdvihne ku mne svoj zelený pohľad.
„Zvládnem toho úbožiaka sám Vinc.“, zazubím sa a myslím len na to ako sa bude tváriť.
„Snáď si sa nezamiloval.“, začujem Vincov tichý hlas. Najprv som myslel, že tak potichu hovorí, aby som to nezačul a nevylepil mu, ale keď sa mu pozriem do tváre, prekvapí ma to. Jeho výraz tváre je trochu sklamaný a nevenuje mi ani najmenší pohľad. Zamiloval? Do toho zvieraťa? Absurdné. Žeby Vincent žiarlil? Hlúposť, som jeho najlepší priateľ.
„To asi nie.“, nadvihnem jedno obočie. Také niečo snáď ani nemôže myslieť vážne. Uznávam, že kým sa tá potvora na mňa nevrhla, premýšľal som o jej kráse. Ale to je teraz jedno.
„Tak fajn ako myslíš.“, vzdychne si ustarostene a pozrie sa na mňa konečne. „Daj si aspoň pozor.“
Pozor? Čo tým myslí? Že nezvládnem ani jednu vychudnutú príšeru? „Jasné, ale robíš si zbytočné starosti. Trochu ma to uráža.“, poviem úprimne a upriem naňho svoj krvavý pohľad. Na moje prekvapenie sa len pousmeje. „Si roztomilý.“, na svojich perách zrazu pocítim krátky dotyk tých jeho. Nerád to priznávam, ale som v šoku. Toto ešte nikdy neurobil. Znamená to niečo? Nie, to nie. Cítim červeň na svojich lícach, radšej sa rozhodnem skloniť hlavu, aby si to nevšimol, no márne. „Laurenc sa vie aj červenať?“, pozrie sa na mňa pobavene. Chvíľu váham, čo mám povedať.
„Neviem o čom hovoríš.“, odvážim sa naňho pozrieť a snažím sa, aby môj hlas znel čo najkľudnejšie.
„Poď sa najesť.“, ignoruje moje chabé klamstvo a potiahne ma za ruku do nejakého hostinca. Ach bože, som zlý klamár.
Konečne som doma. Nieže by som s Vincom netrávil rád čas, ale je strašne ukecaný. Chvíľu sa to vydržať dá, ale neskôr... Usmejem sa. Je to idiot, ale mám ho rád. Odkedy ma pobozkal, nemyslím na nič iné. Vlastne ani neviem čo si o tom mám myslieť. Bola to krátka, prijateľská pusa, ale ajtak. Nejdem si s tým už lámať hlavu, časom sa všetko uvidí. Vzdychnem si. Skoro som zabudol na toho parchanta. Pozriem sa na hodiny, je 10 večer. Myslím že je správny čas. Prejdem do skrine a vytiahnem svoju katanu. Myslím, že môžem ísť. Vyjdem z domu a behom sa vyberiem do lesa na to isté miesto, kde som bol včera. Rýchlym krokom prejdem ku kríku pri čistinke, ale ako som čakal, nikto tam nieje. Bolo trochu najivné si myslieť, že tá beštia sa sem každý večer vracia. Ak bude treba, budem ju hľadať aj celú noc. Zamračím sa. Cítim, ako sa krv v mojich žilách znova rozovrela. Rozbehnem sa do lesa, hľadám asi hodinu a začínam strácať nádej. Predsa len, je to ako hľadať ihlu v kôpke sena. Nakoniec sa rozhodnem vrátiť na čistinku, kde si na chvíľu odpočiniem. Mierim k jazierku, no v pol ceste sa zarazím. Vidím schúlenú, chvejúcu sa postavu. Mesačný svit sa odráža od tých lesklých, strieborných vlasov. Niet pochýb, je to on. Katanu zovriem silnejšie vo svojej dlani, už sa teším, ako mu oddelím hlavu od zvyšku tela. Rýchlym krokom k nemu prídem, zdrapím ho za vlasy a stiahnem na zem, čím ho donútim ľahnúť si. Jeho vlasy sú jemné. Bože, na čo zas myslím. Nestrácam ani chvíľu, sadnem si naňho a ostrú čepeľ mu priložím ku krku, kde sa chystám urobiť hlboký rez. Ale niečo nieje v poriadku. Ruky má spustené pri tele, vôbec sa nebráni. Pozriem sa mu do tváre. Zíza na mňa, v očiach má ublížený pohľad. O čo mu ide? Je to vôbec on? Žeby mal dvojča? Nie. Tieto myšlienky zavrhnem v okamihu, keď zbadám plno zaschnutej krvy okolo jeho úst. Keď znovu napriahnem ruku s katanou, pocítim na druhej ruke, ktorou sa podopieram o zem vedľa jeho hlavy, jemný dotyk pri ktorom ma zamrazí. Toto nedokážem, nemôžem sa sústrediť, nemôžem ho zabiť, keď sa takto na mňa pozerá, keď sa nebráni, keď ma drží za ruku. Ale tiež mu nemôžem veriť. Mohol by sa na mňa každú chvíľu vrhúť ako včera. Znova sa mu zadívam do očí. Jeho bolestný pohľad sa nezmenil a jeho dotyk z mojej ruky nezmizol. Nie, neublíži mi. Viem to. Odložím katanu vedľa na trávu, pritom vidím, ako sa jeho pohľad zmenil na... Nechápavý?Možno. Ale čo by som mal robiť teraz? Nechcem sa mu prihovárať. Čo by som mu povedal? Ako sa voláš? Po tom ako som mu chcel pred chvíľou podrezať krk? Vie vôbec rozprávať? Mám sa len zdvihnúť a odísť? Nebolo by to blbé? Prečo mi na tom vôbec záleží?
„Moje meno je Bellthandien.“, vytrhne ma z premýšľania zamatový hlas. Bol ako tá najkrajšia hudba pre moje uši. Trochu sa mi uľaví, že začal rozprávať prvý a nieje to na mne. Kde sa podela všetka tá zlosť? Kde sa podela moja silná vôľa? Čo ten včerajšok? Je to naozaj on? Zapozerám sa mu lepšie do tváre. Je mladý, možno v rovnakom veku ako ja. Má krásne, veľké, žiariace, levanduľové oči, rovný noštek a plné pery, ktoré sú stále pokryté krvou. Črty jeho tváre niesú také ostré ako moje. Vyzerá tak nevinne, ako anjel. A jeho pokožka pripomína hodváb.
„Čo?“, dostanem zo seba nakoniec. Nezachytil som to meno, asi som bol príliš zamyslený.
Moju otázku ale odignoruje. „Prečo si ma nezabil?“, uprie svoj pohľad na moju hruď a pomaly mi začne rozopínať košeľu. Inokedy by som mu zato určite strelil poriadnu facku, ale teraz... Nemôžem sa v jeho prítomnosti ani poriadne hýbať. Neodpovedám. Ako by som aj mohol, keď na túto otázku sám neviem odpovedať. Lebo som neodolal tvojmu pohľadu? Lebo mi pripomínaš anjela? To by som zo seba asi nikdy nedostal. O chvíľu na mojej košeli nezostane ani jeden zapnutý gombík a jeho chladivý dotyk prstov pocítim na svojej hrudi. Prechádza mi nimi po zašitej rane, ktorú mi včera spôsobil.
„Prečo mlčíš? Ublížil som tvojmu telu viac, než som myslel. Bol si naštvaný. Tak prečo...“, neviem identifikovať tón jeho zamatového hlasu, ale hovorí tak potichu, že jeho slová sotva počujem. Z tohto sa nevykrútim. Naozaj neviem, čo mám povedať. „Neviem.“, odpoviem jednoslovne pravdivo, snažím sa aby môj tón hlasu znel chladne, ale skôr to vyznelo nervózne a trasľavo.
„Povieš mi svoje meno?“, uprie na mňa zvedavý pohľad. Som v rozpakoch, musím sa ukľudniť. Čo sa to so mnou preboha deje?
„Som Laurenc. Prepočul som to tvoje.“, odvážim sa pozrieť sa mu do očí.
„Tvoje meno sa mi páči. Volám sa Bellthandien. Neboj sa, nečakám, že si to zapamätáš.“, jeho snehobiele tesáky odhalí v miernom, ale ajtak očarujúcom, úsmeve. Má pravdu, trvalo by kým by som si ho zapamätal. Kývnem plecom. „Budem ti hovoriť Bell.“, vidím, ako sa po mojej vete jeho úsmev ešte viac rozšíri. Je nádherný.
„To je milé. Si jediný kto mi tak bude hovoriť.“, v jeho slovách cítim... Šťastie? Ktovie. Nevyzerá, že má nejakého priateľa. „Prepáč mi za včera.“, ozve sa, keď vidí, že ja sa k ničomu nechystám. „Nechcel som ti nijak ublížiť. Bol som len hladný. Tak ma nechaj, aby som to napravil.“, začne sa naklánať k mojej hrudi. Čo to robí? Dáva mi snáď sexuálne návrhy? Hladný? To som si všimol. Z otázok sa preberiem, keď do rúk berie moju katanu, ktorá leží celý čas vedľa. Čo je zas toto? Nemôže predsa... „Prestaň!“, chytím mu trochu vystrašene ruky. Prečo to robí?
„Nejdem ti ubližovať, ver mi.“, pozrie sa mi do očí takým úprimným pohľadom, ktorému sa jednoducho odporovať nedá. Ak ma chce zabiť, nech to teda urobí rýchlo. Asi som sa naozaj zbláznil. Chlapec predomnou si prereže bruško prsta, z ktorého sa začne náhle valiť krv. Odhodí katanu vedľa seba a pozrie sa na môj hrudník. „Nehýb sa.“, už skoro pošepká a krvavým prstom začne prechádzať po mojej rane. Čo to robí? Na môj údiv sa moja pokožka začne rýchlo uceľovať a hojiť. Je to možné? Bolo to kúzlo?
„Čo sa to stalo?“, stále sa nestačím diviť a Bell len uprie svoj pohľad do mojich očí.
„Moja krv lieči, ako vidíš práve teraz. Preto ma ľudia chcú uväzniť, ktovie čo so mnou kvôli mojej krvy spravia, ak ma chytia.“, smutne si povzdychne a sklopí zrak. Tak to tu včera chceli tí vojaci. Vyzerá skleslo, ani sa mu nečudujem. Ale kto by chcel takému krásnemu stvoreniu ublížiť?
„Čo vlastne... Si?“, dostanem zo seba dosť hlúpu otázku, ale to mi je jedno. Zaujíma ma to. On ale vyzerá byť nad mojou otázkou sklamaný a ihneď oľutujem to, čo som sa ho práve opýtal.
„Ja... Ja neviem. Asi som jediný svojho druhu. Matka bola elfka a otec upír. Moja krv lieči a najradšej mám ľudské mäso. Aj keď zjem aj zvieracie, ľudské mi dodá viac energie. Keď to zhrniem vlastne som... Nečistokrvný bastard.“, smutne sa usmeje a mne to príde trochu ľúto.
„Tak nehovor. Aspoň nie predo mnou.“, uvedomím si, že na ňom celý čas sedím a zleziem z neho. Pri pohľade naňho zistím, že je znova nahý. „Rád chodíš nahý? Nieje ti zima?“, vyhŕknem zo seba a odvrátim pohľad skôr, než stihne niečo povedať. Posadím sa vedľa a upieram svoje červené oči na hladinu jazera.
„Je mi zima.“, povie skoro nečuteľne a posadí sa vedľa mňa. Znova sa schúli do klbka. Stále sa chveje. Bez nejakého premýšľania si ho k sebe priviniem a snažím sa mu odovzdať čo najviac tepla. Chvíľu sa vôbec nepohne, no po chvíli sa spamätá. Položí si hlavu na moju hruď a chytí ma za ruku. Je to príjemné takto niekoho hriať. Najmä keď je to tento anjel. „Prečo sa o mňa staráš? Pred chvíľou si ma predsa chcel vidieť mŕtveho.“, do tváre mu nevidím, ale v jeho hlase počujem smútok.
„Lebo som hlupák.“, odpoviem potichu a stále ho k sebe tisnem. Bell ku mne len zdvihne svoj levanduľový pohľad. Pozerá sa mi na tvár, skúma ju.
„Máš okolo úst plno krvy.“, poviem napokon. Po mojich slovách sa prstami dotkne svojich pier.
„Tebe krv nechutí?“, nakloní sa ku mne a v tvári má hravý výraz.
„Čo tým myslíš?“, znervózniem, je blízko.
„Ale nič. Niesom ti odporný? Požieram tvoj druh.“, nakloní hlavu na bok a pozoruje ma.
„Nie niesi. Pokiaľ sa nepokúsiš zožrať aj mňa.“, povzdychnem si. Aspoň dúfam, že to už neurobí.
Na jeho nebeskej tvári sa objaví pobavený úsmev. „Asi si o mne myslíš, že som ktovie aká príšera, čo bez sebakontroly zabije hocikoho. Nie, teba nezabijem, nechcem ti ublížiť.“.
Áno, presne to som si o ňom myslel, ale mýlil som sa. Po chvíli na svojich perách pocítim dotyk jeho jemných prstov. Prekvapí ma to, trochu vystraší. Čo chce robiť?
„Na človeka si naozaj krásny, Laurenc.“, upiera oči na moje pery. Myslím, že to začína uberať divný smer. Chytím mu ruku, ktorou sa dotýka mojej tváre. Po nejakom romániku s ním naozaj netúžim. Je krásny, ale je to chlapec, a nieje to ani človek. „Mal by som už ísť.“, oznámim mu a vstanem. Má sklamaný pohľad. Postaví sa ku mne, to že je nahý ma znervózňuje. Môj pohľad to ťahá stále nižšie, prezerám si ho, ale na páse sa zastavím a pokrútim hlavou. Nejdem ho tu predsa očumovať. Jeho postava je štíhla. Má úzky pás, skoro ako žena, a jeho pokožka by sa dala prirovnať ku mramoru. Často asi neje a vidím, ako sa jeho telo znovu rozochvelo. Je mi ľúto ho tu takto nechať, ale domov ho vziať nemôžem, keď po ňom ľudia pátrajú.
„Prosím, sľúb mi že za mnou ešte prídeš.“, má stále smutný pohľad. Vidím, ako ku mne natiahne ruku, no v pol ceste si to rozmyslí a stiahne ju späť.
„Prídem zajtra, čakaj ma tu o takom čase ako dnes, donesiem ti aj niečo na seba. Nemôžem sa pozerať, ako sa stále trasieš.“, povzbudzujúco sa naňho usmejem a jemne mu rozstrapatím vlasy. Nespokojne sa zaškerí a začne si ich uhladzovať. Je roztomilý. Keď ich už uhladí podľa svojich predstáv, znova prehovorí. „Budem na teba myslieť... A čakať.“.
Neviem čo mám povedať. Na toto ma naozaj nič nenapadá. Bez premýšľania sa otočím a pomalým krokom sa vyberiem domov. Kým niesom dosť ďaleko, cítim na svojom chrbte jeho uprený pohľad.
Tak snáď sa vám poviedka bude páčiť, ďalší diel sa budem snažiť pridať čo najskôr a samozrejme si vážim každý komentár, ktorý ma dokope k ďalšiemu dielu :) Tak napíšte aspoň pár slov, či sa vám poviedka páči a či má zmysel pokračovať :) Budem vďačná :)
Arigato ;)
Komentáře
Přehled komentářů
Hm, zajímavé, ráda si přečtu i další díly, takže,no, já idu na to. =D
sugoi*
(Aniel, 12. 6. 2010 12:26)Kawai!! Zbožňuji fantasy povídky! jsem zvědavá jak to bude dál!
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 7. 9. 2010 14:45)