2. Žiarlivosť
Pomaly už bude ráno a ja stále nemôžem zaspať. Behá mi po rozume stále ten chlapec z lesa. Povzdychnem si. Je vôbec možné aby bol niekto taký krásny? Takému tvorovi by som naozaj nedokázal ublížiť. Čo je to so mnou? Je správne, že za ním budem chodiť? Nechcem sa na nikoho tak veľmi naviazať a viem že ak v tom budem pokračovať, bude to len horšie. Ale ja si nemôžem pomôcť, chcem ho vidieť... Ešte aspoň raz... Bell...
S myšlienkou naňho sa pomaly, ale isto uberám do ríše mojich desivých snov. Zobudím sa až na obed s podivne dobrou náladou. Obliečiem sa, naraňajkujem a vykonám rannú hygienu. Keď sa pozriem do zrkadla, sám sa nespoznávam. Ten výraz tváre... Rozhodnem sa radšej poprechádzať, aby som prišiel na iné myšlienky. Už ma z neho začína bolieť hlava. Prechádzam sa asi pol hodinu, keď už ma to prestáva baviť. Rozhodnem sa sadnúť si do hostinca, aj keď nemám rád ten hluk a krik pripitých mužov, nemám čo iné na práci. Chcem aby už bol večer. Vojdem dnu a rozhliadnem sa. Zbadám Vincenta. Sedí pri stole sám, stojí pri ňom čašníčka. Nakláňa sa k nemu. Človek by sa nemusel pozerať dlho aby zistil, že sa ho snaží zviesť. No on jej nevenuje ani tú najmenšiu pozornosť. Keď ho vidím, spomeniem si na včerajšok a zaváham či si k nemu mám sadnúť, alebo nie. Ale už je ajtak neskoro. Vinc si ma všimol, usmieva sa a prstom naznačuje, že mám ísť k nemu. Trochu neisto vykročím a posadím sa k nemu. Upriem pohľad na čašníčku, ktorá tam stále stojí a usmieva sa na mňa. „Čo si dáte?“, prehovorí sa mňa zvodným hlasom. Čo je to za ženskú? Pred chvíľou sa predsa snažila zbaliť Vincenta. Asi už zistila, že to nemá cenu, tak si hľadá inú obeť. Bože, o toto fakt nestojím. „Len vodu.“, odpoviem nakoniec trochu chladným hlasom. Ona na mňa len mrkne a otočí sa k pultu. Konečne máme pokoj.
„Ahoj Laurenc.“, osloví ma Vinc a na tvári má svoj typický, žiarivý úsmev.
„Ahoj.“, úsmev mu opätujem a on sa zatvári trochu prekvapene.
„Dnes vyzeráš nejak šťastne.“, poznamená a ja nervózne odvrátim pohľad.
„Pochybujem.“, odpoviem jednoslovne. Takže si to všimol ešte aj on?
„Je to snáď tým že si zabil tú tvoju príšeru?“, zatvári sa pobavene.
Zahanbene sa pozerám do zeme. Mám klamať? Uňho to ale nemá cenu. Bože, čo si o mne pomyslí. „Nie.“, ozve sa z mojich pier, skoro šepkám a márne dúfam, že to ďalej nebude rozoberať.
„Ako to? Nebol si za ním?“, má trochu podozrievavý pohľad.
„Bol. Našiel som ho.“, povzdychnem si a dojde mi, že od Vincenta tak ľahko pokoj nedostanem.
„A? Prečo si ho len tak nechal?“, vypytuje sa ďalej.
Chvíľu premýšľam ako mu to poviem. Toto sa nedá vysvetliť inak, ako to v skutočnosti bolo. „Tak fajn poviem ti to. Prišiel som za ním, ale keď som bol pripravený ho zabiť a videl som jeho pohľad, nedokázal som to. Chvíľu som sa s ním rozprával, bol len hladný a to sa odpustiť dá. Keby si ho videl, na mojom mieste by si urobil to isté.“, snažím sa to podať tak, aby som od neho dostal trochu pochopenia. Jeho výraz sa však zmení. Zamračí sa a prebodáva ma pohľadom. Takto sa na mňa ešte nikdy nepozeral, trochu ma to desí.
„Takého ťa nepoznám Laurenc. Čo sa to s tebou stalo? Vážne si sa zamiloval? Myslel som, že si na dievčatá.“, sype zo seba tým najchladnejším tónom. So mnou? Nie, čo sa to deje s ním?
„Nič sa so mnou nestalo a nezamiloval som sa. Odkedy ma poznáš tak dobre?“, tiež sa zamračím. Nechcem sa s ním hádať.
„Odkedy ťa poznám tak dobre?! Sme priatelia sedem rokov a ty zľutovanie nemáš s nikým! Nikdy si nemal. Vlastne stačí mi vedieť len toľko že si zabil...“
„Mlč!“, preruším ho tichým, naštvaným hlasom a chytím ho pod krk. „Toto už nikdy nehovor.“, mám chuť mu ten krk vykrútiť, ale musím sa ovládať. Vydesene na mňa upiera svoje svetlozelené oči. Pustím ho a keď sa rozhliadnem, celá krčma sa už na nás pozerá. Postavím sa a zmiznem, skôr než niekto niečo stihne povedať. Som dokonale nasraný, najradšej by som niečo rozbil.
Dorazím domov a ihneď vojdem pod ľadovú sprchu. Dúfam, že ma aspoň trochu upokojí. Prekliaty Vincent, ako len môže. Prečo mu to vlastne tak vadí? Nemá na to žiadne právo. Vyjdem von, vysuším sa a oblečiem. Sadnem si na posteľ. Je len osem večer, ale von už je tma. Chcem ísť za ním, nevydržím to tu dlhšie. Nevadí predsa ak pôjdem skôr, môžem naňho počkať. Prejdem ku skrini a hľadám preňho niečo vhodné. Vytiahnem tmavo hnedé nohavice, ktoré sú mi už ajtak malé, takže jemu by mali padnúť ako uliate a teplý sveter. Hmm asi mu bude trochu veľký, ale bude mu v ňom aspoň teplo. Veci hodím do tašky, ktorú si prehodím cez plece a pomalým krokom sa vyberiem do lesa. Som trochu nervózny, ale teším sa. Chcem znovu vidieť tú jeho anjelskú tvár. Po chvíli dorazím na určené miesto a sadnem si k jazierku. Je tam uležaná tráva ešte od včera. Zložím vedľa seba tašku a svoje rubínovočervené oči upieram na ligotavú hladinu jazierka.
Čakám, čakám a čakám. Sedím tu už asi hodinu, ale nikto neprichádza. Rozmyslel si to snáď? Alebo na mňa zabudol? Ako dlho mám ešte čakať? Povzdychnem si bezradne. Naozaj neviem čo mám teraz robiť, ale chcem ho vidieť. Rozhodnem sa ešte zostať a zamyslene sa dívam na jazierko. Pred očami sa mi však náhle zjaví tma. Cítim na svojich očiach niekoho ruky.
„Myslel si si, že neprídem?“, šepká mi do ucha zamatový hlas kým stihnem akokoľvek reagovať. Jemne mu zložím ruky z mojich očí a otočím k nemu hlavu. Kľačí za mnou. Trochu ma vyľaká to, ako je blízko, ale keď vidím jeho nádherný úsmev, cítim príjemné teplo pri srdci. Po tomto som túžil celý deň, ktorý sa mi zdal skôr ako večnosť. Stále sa mi zastavuje rozum nad tým, ako len môže byť niekto taký dokonalý. Je však divné, že som vôbec nepočul jeho kroky, ani šuchotanie trávy. Bol som až taký zamyslený?
„Som rád že si tu. Popravde ja som sa trochu bál, že za mnou už neprídeš.“, kňučí mi potichu do ucha. Príjemne ma zamrazí a pocítim, ako sa jeho ruky pomaly omotávajú okolo môjho pása a zozadu ma obíjme. Tá blízkosť ma trochu desí. Bojím sa...
„Vlastne áno, začínal som si už myslieť že neprídeš.“, odpovedám pravdivo, ale môj hlas sa trochu chveje. Čo je to zase so mnou?
„Trvalo mi kým som sem prišiel. Bol som ráno prejsť keď som nemal čo robiť a tak trochu som sa stratil. Nehneváš sa?“, hovorí trochu zahanbene a ospravedlňujúco.
„Nie, to nič.“, chytím mu ruky, ktoré pevne zovierajú môj pás a položím mu ich na zem. Počujem pri svojom uchu sklamané povzdychnutie. Z toho sklamania sa ale rýchlo pozbiera a veselo sa posadi vedľa mňa. „Chýbal som ti?“, pozerá sa na mňa radostným pohľadom. Počul som dobre? Odvrátim od neho pohľad a cítim, ako sa mi rozlieva červeň na lícach. Áno, chýbal... „Čo je to prosím ťa za otázku? Samozrejme že n-nie!“.
„Notak, inak by si za mnou neprišiel. Priznaj to. Ty si mi chýbal veľmi.“, stále sa šťastne usmieva. Neveril by som tomu, že tento sladký chlapec požiera ľudí, keby som to nezažil na vlastnej koži.
„Tak už netáraj.“, zamračím sa naňho ale červeň na mojich lícach pretrváva.
„Ach, idem na to asi rýchlo.“, začína nahlas uvažovať. „Ale si roztomilý keď sa červenáš.“, jeho úsmev nemizne a ja by som sa najradšej od hanby prepadol pod zem. Ide na to rýchlo? Má snáď v pláne niečo o čom neviem? Zbláznil sa? Jasné, je to blázon, rozdvojená osobnosť. Keď ma nechce zabiť, tak znásilniť.
„Len mi ťa bolo ľúto.“, odvrknem tak chladne, až ma to samého prekvapí. Jeho úsmev po mojich slovách ihneď zmizne. Na jeho tvári sa objaví sklamaný pohľad, až ma pri ňom bodne v srdci. Bolo to asi dosť kruté, ale nechcem aby si myslel že spolu chodíme, alebo iné nezmysly. Po tom naozaj netúžim. Stále mlčí a svoj sýtofialový pohľad upiera do zeme. Jeho telo sa jemne chveje. V tejto dobe sú noci obzvlášť studené.
„Skoro som zabudol.“, prehovorím naňho už kľudným hlasom a on ku mne zdvihne zvedavo zrak. „Niečo som ti priniesol.“, usmejem sa naňho povzbudzujúco. Začnem sa hrabať v taške, do ktorej nakúka spoza môjho ramena. Po chvíli vytiahnem veci, ktoré som mu doniesol a podám mu ich. „V tomto ti už nebude zima a nemôžeš stále behať nahý.“, rozstrapatím mu vlasy a on sa znova šťastne usmeje.
„Ďakujem ti.“, skoro pošepká. Kým stihnem niečo povedať, pocítim jeho chladivé pery na svojom líci. Má ich tam natisnuté nejakú tú chvíľu a ja nemám silu ho od seba odstrčiť. Stále sa vyjavene pozerám pred seba. Kým sa spamätám, on už je oblečený. Je roztomilý. Nohavice mu padli akurát a svetrík je mu trošku veľký. Je mu dosť voľný a rukávy mu spadajú skoro po končeky prstov.
„Je to takto dobre?“, opatrne sa na mňa pozrie a ihneď sa začervená. Ani sa mu nedivím, musí sa cítiť hlúpo keď naňho tak zízam. Nemohol som si ale pomôcť, je v tom naozaj roztomilý. Po chvíli sa spamätám ale zmôžem sa len na prikývnutie. Na to sa len sladko usmeje. „To som rád. Ale ty niesi v poriadku. Čo je?“, pocítim jeho ruky omotané okolo môjho ramena a obaja sa náhle ocitneme na zemi. Stiahol ma so sebou a teraz sa ku mne túli a tisne. Ach bože, jemu jedno nie asi nestačí. Je neodbitný.
Keď k nemu po chvíli otočím hlavu, trochu ma to prekvapí. Má vážny pohľad, ktorým sa mi uprene pozerá do očí. Je tak blízko, nosom sa skoro dotýka toho môjho. Jeho očí sú z tejto minimálnej diaľky ešte nádhernejšie ako inokedy. Cítim jeho dych na mojej tvári, narozdiel od jeho pokožky je horúci. Pohľad presuniem na jeho jemne pootvorené pery, ktoré sa jemne lesknú od jeho slín. Najradšej by som si ho vzal do náručia a donekonečna ho bozkával. Odvrátim zrak a pokrútim hlavou. Na toto nechcem myslieť. Nechcem to. Je to chlapec, a aj keby... Vincent žiarli. Niesom hlúpy aby som na to po tej scéne neprišiel, ale stále si niesom istý prečo. To, že by sa do mňa zamiloval, mi je divné. Ja predsa niesom jeho typ, má rád rozkošných chlapcov. A keby ku mne niečo cítil, tak by to bolo už dávno. Ale prečo sa mám riadiť podľa Vincovych pocitov? Nič s ním predsa nemám, je len na mne čo robím. Znova sa pozriem na Bella. Nie, nie... To nemôžem. Ktovie čo by so mnou jeden bozk spravil. Je taký dokonalý.
„Na čo myslíš?“, prehovorí na mňa po chvíli ten najkrajší zamatový hlas. Keby som mu povedal na čo myslím, niesom si istý ako by reagoval, a ani by som to zo seba nedostal.
„Ale na nič.“, odpoviem hlúpo.
„Povedz. Niečo ťa dnes trápi.“, pohladká ma nežne po líci. Pri tom dotyku musím privrieť oči, je to príjemné.
„Dobre. Dnes som sa pohádam s najlepším prijateľom.“, poviem mu nakoniec pravdu. Nemám náladu niečo zapierať, ajtak by s tým otravoval, až kým by som mu to nepovedal.
„Prečo?“, spýta sa sladkým tónom a stále ma hladká.
Sklopím zrak. „Ak to chceš vážne vedieť, bolo to preto že som ťa nezabil.“.
„Takže si mu o mne povedal?“, trochu sa zarazí a jeho ladné pohyby na mojom líci prestanú.
„Neboj sa nepovedal som mu nič o tom kto si. Len to, že si chlapec ktorý ma chcel rozdriapať.“, zdvihnem k nemu svoj zrak a počujem ako si kľudne oddýchne.
„Tak fajn...“, skoro šepká a hlavu si položí na moju hruď. Mám zmiešané pocity. Znova sa to začína uberať podivným smerom, ale je mi to príjemné. Chcem s ním takto zostať. Ruky si omotám okolo jeho pása. Cítim vôňu jeho strieborných vlasov, je to ako ópium.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“, začujem znova ten jeho tichý hlások.
„Hm?“.
„Prišiel si za mnou len preto že ti ma je ľúto? Vieš ja len keď tu teraz ležím v tvojom náručí tak...“, svoju vetu dokončí len ustaraným povzdychom. Je taký sladký.
„Hlupáčik. Z ľútosti by som za tebou nechodil. Chýbal si mi.“, poslednú vetu z mojich úst je sotva počuť a ja sa čudujem že som zo seba dostal niečo také.
Hneď nato ku mne zdvihne hlavu a pozrie sa mi do očí. „Naozaj?“.
„Naozaj.“, odvetím s povzdychom a pohladkám ho po vlasoch jemných ako páperie. Začne sa ku mne pomaly nakláňať, hneď mi dojde čo má v úmysle. Sledujem sa jeho plné ružové pery blížia k tým mojim každou sekundou a ja stále viac nervózniem. V tento moment si neprajem nič iné, ako cítiť pery tohto božského stvorenia. V tom sa Bell ale zastaví a odvráti pohľad. Čo sa stalo? Neodváži sa? Hanbí sa? Bojí sa? Ja sa vlastne bojím tiež. Zrak upriem na neho posiate miliónom hviezd nad sebou. Ako asi chutia jeho pery? Čo by sa stalo keby sa nezastavil... Mohla by to byť tá najkrajšia vec, ale rovnako ako on som na to príliš zbabelý. Asi je dobre že sa zastavil tak rýchlo. Znova sa pozriem na jeho dokonalú tvár ktorá ma sleduje. Presnejšie na jeho číre fialové oči.
„Prečo chce tvoj priateľ aby si ma zabil? Prečo ma nenávidí?“, pozerá sa na mňa neurčitým výrazom v tvári.
„Ja neviem. V poslednej dobe je divný, možno len žiarli. Je naozaj divné že som ťa nedokázal zabiť.“, môj hlas je tichý a ja sa znova pozriem na tú nádhernú nočnú oblohu.
„Žiarli... Znamená to že ťa miluje?“, pohľad zo mňa nespúšťa.
Ustarane si povzdychnem. „Ja neviem, to by som nepovedal, naozaj neviem prečo sa tak zachoval.“, je mi trochu smutno pri myšlienke na našu dnešnú hádku. Mám ho rád, veľmi...
„A keby ťa miloval... Opätoval by si jeho pocity?“, posledné slová som sotva začul. To bola naozaj podivná otázka.
„Prečo sa ma na to pýtaš, Bell? Budeš sklamaný ak poviem áno?“, tvárim sa vážne a upriem svoj krvavý pohľad do jeho očí. Má jemne zružovelé líčka a tvári sa zahanbene, možno trochu zmätene.
„J-Ja neviem... Možno áno.“, odvráti odo mňa pohľad a zavrie oči. Tieto slová ho museli stáť veľa námahy, je taký roztomilý. Chcel by som ho pomaznať. Usmejem sa nad svojimi myšlienkami a chytím mu tvár do dlaní. Je divné čo so mnou robí toto jemné stvorenie. Pri mojom dotyku sa na mňa prekvapene pozrie a čaká čo asi urobím. Opatrne si ho pritiahnem bližšie a spojím svoje pery s jeho horúcim líčkom. Cítim ako kľudne vydýchne a po chvíli svoj nevinný bozk ukončím, aj keď nerád. Pozrie sa mi do tváre a prsty si zaborí do mojich havraních vlasov. Začne sa ku mne približovať, ide mu znova o bozk, no tentoraz vyzerá odhodlanejšie. Chcem to, ale bude to dobre? Nemôžem... Spanikárim a vyhnem sa jeho bozku otočením hlavy. Som hlupák, v duchu sa preklínam. Mám zavreté oči, ale cítim ako zo mňa tá ľahká váha zišla dole. Otvorím oči a posadím sa. Sedí vedľa mňa a upiera oči na hladinu ligotajúceho sa jazierka. Jemne sa mu lesknú oči. V tú chvíľu ma bodne pri srdci, chcem to napraviť. Omotám si ruky okolo jeho úzkeho pása a pery si priložím k jeho ušku. „Zaplávaš si so mnou zajtra, Bell?“, šepkám potichu. Vdychujem jeho vôňu, ktorá ma vždy dokáže svojou príjemnosťou omámiť. Cítim ako sa v mojom náručí jeho jemné telíčko zachveje.
„Uhm...“, dostane zo seba potichu a prikývne.
Spokojne sa usmejem. „Tak sa idem domov prespať. Zajtra za tebou znova prídem, len sa nestrať.“, pohladkám ho po brušku a vstanem. Chytí mi ruku a vstane zároveň so mnou.
„Laurenc?“, osloví ma rozpačito a pozerá sa do zeme.
„Hm?“
„Obíjmeš ma?“, opatrne sa pozrie na moju reakciu. Pritiahnem si ho bližšie a omotám si okolo neho ruky. Tisnem ho k sebe a cítim ako si položí hlavu na moje plece. Zostal by som s ním takto celú večnosť. Po dlhej chvíli ma slabo odtlačí a pozrie sa mi do tváre. „Dobrú noc Laurenc, budeš mi chýbať.“.
„Dobrú Bell.“, pobozkám ho na čelo keď sa v zápätí otočím a zamierim do svojej nedaľekej dediny.
Keď sa všaj blížim k svojmu domu, trochu sa prekvapím. Na schodíkoch pred ním sedí nejaká postava. Dobre nevidím, ale môže to byť len Vinc. Pristúpim bližšie a pozriem sa naňho. „Ako dlho tu trčíš?“, jeho zmordovaný výraz je mi trochu vtipný.
Unavene sa postaví. „Laurenc, môžem ísť s tebou dnu?“, má vážny výraz a tak ho radšej bez zbytočných rečí pustím dnu. Vojdem za ním a zamierime si sadnúť do obývačky na gauč. Nemusím dva krát tipovať o čom sa chce rozprávať, určite je to o dnešnej hádke.
„Keď som si dnes uvedomil čo som ti vlastne povedal... Je mi to tak ľúto Laurenc, som hajzel a nieje ma nič do toho čo robíš. A toto som prehnal. Len som hlúpo žiarlil.“, smutne sa usmial. Naozaj ho to veľmi mrzí. On nieje typ čo by sa ospravedlňoval.
„To nič Vinc... Vieš ako veľmi ťa mám rád.“, priviniem si ho k sebe aby som ho trochu ukľudnil.
„Ja teba bohužiaľ viac.“, odvetil tak, že som to sotva počul. Možno som to ani nemal počuť. Mám na to niečo povedať? Asi by som sa mal robiť že som nič nepočul. Mám strašný pocit. Prečo to dopadlo takto? Ja ho nechcem statiť, ani nechcem aby sa trápil. Pritisnem si ho k sebe silnejšie. Čo mám robiť keď sám neviem čo cítim? Teraz keď v náručí držím Vincenta a nie Bella, cítim sa divne. Bell by z toho bol smutný, ale nič medzi nami nieje. Ale ak budem chodiť za Bellom, bude smutný Vinc. Tak čo mám robiť? Toto ma doháňa k zúfalstvu.
„Vincent, dáš si čaj?“, hladkám ho po vlasoch, zdá sa že je kľudnejší. Prikývne a ja sa vykrútim z jeho objatia. Po pár minútach prídem naspäť s hrnčekom horúceho ovocného čaju, ktorý Vincovi podám pred tým ako si sadnem. Chvíľu len tak sedíme, naozaj neviem čo by som mu mal po tomto povedať. Trápi ma to.
„Laurenc?“, osloví ma po dlhej chvíli a pomaly si uchlipkáva z čaju.
„Hm?“
„Naozaj si zamilovaný do toho chlapca?“, pýta sa skleslým hlasom a zelené oči upiera na hrnček.
„Nikdy som nepovedal že som.“, povzdychnem si. Na tieto otázky nemám náladu.
„Nepovedal, ale vyzerá to tak. Chcel by som to vedieť.“, nedá sa odbiť.
„Možno... Trochu... Nie, ja neviem. Prečo sa na to pýtaš? Nechcem o ňom hovoriť.“.
„Ale ja chcem vedieť aký je. Prosím...“, pozrie sa na mňa.
„Ak to tak veľmi chceš vedieť zavediem ťa za ním.“, usmejem sa a čakám na jeho reakciu. Trochu ho to zarazí ale po chvíli súhlasí.
„Fajn.“.
Hm, to som nečakal. „Zajtra keď s ním budem, tak sa ho na to opýtam.“, poviem trochu neisto. Pochybujem, že toto bude dobrý nápad.
.......................
(Tess, 19. 6. 2010 10:26)