4. Vyznanie
Ráno sa zobudím pomerne skoro na zvonenie domového zvončeka. Keď sa pozriem na hodinky, zistím že je 7 hodín. Nespokojne sa posadím a v duchu len nadávam na ten hlúpy zvonec. Mŕtvym krokom sa blížim ku dverám. Pomaly, krok po kroku.
Po pár sekundách k nim dorazím a otvorím ich. Ako som čakal stojí tam Vinc, je to môj jediný priateľ, jediný človek ktorému môžem veriť.
„Dúfam že máš dobrý dôvod Vincent.“, ozvem sa rozospatým hlasom a poškrabem sa na hlave. Nemôžem si nevšimnúť jeho uprený pohľad na moje telo, mám na sebe len trenky ale pri tomto zízaní sa začínam cítiť trochu trápne. Pocítim teplo na svojej tvári, musím byť červený ako paprika a len márne dúfam že si to nevšímne. Nenápadne sa usmeje a konečne sa mi pozrie do tváre.
„Nemusíš byť v rozpakoch Laurenc.“, povie pobavene a položí si dlane na moju hruď keď ma náhle vtlačí dnu do domu. On si tie dotyky snáď nikdy neodpustí. Zabuchne za nami dvere a za ruku ma ťahá do izby.
„Zobudil som ťa?“, spýta sa keď sa spolu posadíme na posteľ.
Čo je to za otázku. Nevidí poriadne? „Niee.“, odpoviem ironickým tónom a on sa len usmeje.
„To som rád.“, povie potíšku a obíjme ma okolo pása.
Len si povzdychnem a pohladím ho po vlasoch. „Tak prečo si ma navštívil takto skoro?“.
„Ja neviem, chcel som byť s tebou.“, stisne ma pevnejšie.
„To je...fajn...“, odpoviem s ďalšou dávkou irónie.
„Si protivný.“, zašomre. „Ako vždy.“, nezabudne dodať a ja sa pobavene usmejem.
„Preto ma máš rád.“, oznámim mu.
Zdvihne ku mne svoj zrak smaragdovej farby a jeho pery sa zvlnia do mierneho úsmevu. Vyzerá fakt úchylne. „Mýliš sa. Mám ťa rád pre...“, pozrie sa mi na telo a jeho úsmev sa rozšíri ešte viac. „Tvoje mohutné stehná.“, povie tichým hlasom pri ktorom sa zachvejem a stiahnem ďalej ku stene. V tom sa ku mne ale pritisne a stlačí mi stehno. „Tvoju hladkú pokožku a jemné rysy svalov.“, pokračuje a druhú ruku si položí na moju hruď. Vystrašene sa naňho pozriem. Čo sa to s ním deje? Zbláznil sa? Jedno je ale isté, ak v tom bude pokračovať neubránim sa tomu aby sa môj kamarát postavil. Nie nie nie to nemôžem. Stisnem pery a sledujem každý jeho pohyb. „A hlavne pre tvoj...“, pošepká a ruku presunie na môj zadok. „Sexy zadoček.“, uštipne ma na ňom a ja nahlas vykríknem. V tom ma pustí a začne a dusiť smiechom.
„Vydesil si ma ty idiot!“, ziapem po ňom naštvane. „Nerehoc sa tu.“, skoro som dostal infarkt ale on sa na tom zjavne veselo baví.
Vincent však nieje schopný odpovede. Hlavu si oprie o moje rameno a ďalej sa dusí. Po chvíli ku mne zdvihne hlavu a štipne ma do líca. „Nezdúvaj sa noták. Bola to len sranda. Usmej sa.“.
„Ako pre koho.“, snažím sa odpovedať chladným tónom ale nakoniec sa tiež usmejem. „Vincent ty debil.“, poviem potichu a jemne ho postrčím. Položí si tak hlavu na vankúš a stiahne ma k sebe.
„Debil hovoríš najlepšiemu priateľovi?“, povie vážnym tichým tónom. Znova ma z neho zamrazí keď si položí ruku na moje líce. „Ospravedlň sa.“
Nadvihnem neveriacky obočie. „Ja sa ti mám ospravedlniť? Najprv ma ohmatávaš a potom ma štípneš do zadku.“, poviem naoko rozčúlene.
„Ale ja som ti len kládol komplimenty. Ty si ma urazil. Musíš si to odčiniť.“.
„Aha... A čo by to malo byť?“, pozriem sa do stropu s nezaujatým výrazom.
„Musíš ma pobozkať.“, nakloní sa ku mne.
Trochu ma trhne a pozriem sa naňho. „Čo?“. Mám pocit že tento chlapec ma raz zabije. Čo to zase tára?
„Bozk, a poriadny. Dlhý francúzsky bozk.“, položí si ruku na moju hruď.
V zápätí mu ju chytím a položím na vankúš vedľa seba. „Tak to asi nepôjde ty nadržanec.“, poviem trochu pobavene.
„Naozaj?“, nadvihne obočie. „Ide o toho tvojho miláčika?“.
Nemusím premýšľať dlho aby som vedel, že naráža na Bella. Má pravdu, dôvod je vážne on. Nemôžem si pomôcť, keď sa ma dotýka Vincent, mám zlý pocit. Viem že by z toho bol Bell nešťastný, a to ja nechcem. Chcel by som sa dotýkať len a len jeho... Je toto láska?
Zaborený vo svojich myšlienkach len prikývnem.
„Musíš byť veľmi zamilovaný.“, vzdá to a ľahne si vedľa.
Povzdychnem si. „To je jedno.“.
„Keď už je o ňom reč. Spýtal si sa ho?“, pýta sa vzrušeným tónom.
Znovu prikývnem. „Dnes pôjdeme za ním.“.
„Dnes???“, spýta sa neveriacky.
Otočím k nemu hlavu. „Nemáš čas?“.
„Ale áno len nechápem prečo mi vždy všetko musíš povedať na poslednú chvíľu.“, fňuká pohoršene. „Kedy presne?“.
„To neviem, niekedy poobede a nerozčuľuj sa prosím ťa.“, pobavene sa usmejem.
„To je ale už za chvíľu. A je to ďaleko?“.
„Nie nieje. Idem sa umyť a prezliecť.“, usmejem sa naňho a ako poviem tak aj vykonám. Keď som konečne hotový, spolu vyrazíme z môjho útulného domčeka.
Celou cestou vládne trápne ticho, až si na niečo spomeniem.
„Vinc?“, ozvem sa potichu.
„Hmm?“.
„Chcem ti len povedať aby si sa ničím nenechal vyprovokovať. Správaj sa slušne.“, začnem s tým opatrne aby nevybuchol.
„Naozaj? Prečo to hovoríš mne? To záleží samozrejme od neho.“, odfrkol a ja som to ďalej nekomentoval. Obaja sú tvrdohlaví, takže mi zostáva len dúfať v to najlepšie.
Dorazíme na spomínanú čistinku. Ako prvé spatrím sedieť v tráve štíhlu postavu. V ruke drží kvet a trhá z neho lupienky, pomaly jeden po druhom. Po chvíli nás však pravdepodobne zacíti. Otočí tvár smerom k nám a v okamihu stojí oproti.
„Aho-“, zarazím sa v strede svojho pozdravu keď sa Bell začne nahlas nepravidelne nadychovať a nakloní sa k Vincentovi. Tvár má blízko tej jeho a olizne si pery.
„Nádherne voniaš.“, ozve sa jeho zamatový hlások a Vincent zostane stáť červený ako paradajka. Keď sa spamätám so zvuku jeho zvonivého hlasu uvedomím si čo povedal. Ruky zatnem do pästí a cítim sa ako by som vo vnútri vrel. Nechty sa mi zarývajú hlboko do dlane, ale to mi je jedno. Zúrim.
„Laurenc, teraz sa ti naozaj nečudujem že si taký zamilovaný. Vyzerá k pomilovaniu.“, povie Vinc pri pohľade na Bella a pocítim strašné teplo vo svojej tvári. Ani nechcem vedieť aký som červený. Ten hlupák Vinc nevie držať hubu, už mu nikdy nič nepoviem. Vlastne som ani nepovedal že som zamilovaný... Teda... Aspoň nie na rovinu. Zamyslím sa a vo vnútri stále panikárim. Odvážim sa pozrieť na Bellov výraz. Neviem čo si mám myslieť, na tvári má podivný úsmev a uprene sa na mňa pozerá. Najradšej by som sa prepadol pod zem...
„Keď už spolu chodíte-“, začne zase môj ukecaný kamarát ale to už v rýchlosti zasiahnem a chytím mu ústa.
„Nechodíme a drž už hubu.“, zavrčím mu podráždene do ucha. Trápnych chvíľ už bolo na dnes dosť. Na to sa Bell potichu rozosmeje a sleduje nás pobaveným pohľadom. Musíme vyzerať ako dvaja idioti. Keď budeme sami asi Vincenta zabijem.
Stiahne mi ruku zo svojich úst a pozrie sa na mňa. „Ak spolu nechodíte prečo si teda dnes nechcel...“, zastaví sa keď si uvedomí že stále stojí oproti nám. To sa už smiať prestane a chytí Vinca trochu chladne za ruku. „Moje meno je Bellthandien. Predstavíš sa mi aj ty?“, tváril sa neutrálne. Skoro som na to jeho podivné dlhé meno zabudol. Pre mňa bude ajtak stále Bell.
Cítim ako Vincenta zamrazí a prikývne. „Som Vincent, ale kľudne ma volaj Vinc.“.
„Rozumiem, Vincent.“, dá jasne najavo, že mu prestal byť sympatický pri poslednej vete. To si všimne aj môj mierne prihlúply priateľ a prehodí si ruku okolo Bellovho krku.
„Notak nebuď taký vážny...“, ťahal ho ďalej odo mňa. „Len sa s ním na chvíľu porozprávam.“, kývne na mňa ešte a tiahne ho stále ďalej. Veľmi sa mi to nepáči, ale možno bude lepšie ak sa s ním Vinc porozpráva bezo mňa. Keby sa niečo stalo, stále na nich vidím. Možno sa nakoniec budú mať radi. Len dúfam že nie príliš. Zamračím sa nad tou myšlienkou a snažím sa započúvať do ich rozhovoru. Nenápadne, zrak upieram na trávu a počúvam. Tým, či by som sa mal cítiť trápne, sa radšej nezaoberám.
„Ak sa nebudeme znášať, najviac to ublíži Laurencovi. To určite nechceš, však nie? Mám ho rád rovnako ako ty a to je to najmenej čo preňho môžeme spraviť.“, počujem v útržkoch Vincenta, ktorý sa mu snaží dohovoriť. Počujem síce iba útržky viet, ale nieje ťažké si to spojiť. Ďalej počujem už len nezrozumiteľné mrmlanie. Možno by som niečo prečítal z pier. Pozriem sa ich smerom a vtedy im asi dojde že počúvam. Bell už má na tvári pokojnejší výraz. Vinc ho zatiahne trochu ďalej a začne mu niečo šepkať do ucha s podivným úsmevom. Bell sa jemne začervená, no po chvíli sa na jeho tvári objaví nenápadný úsmev a pozrie sa na mňa. Fajn, ani si nechcem predstaviť čo mu Vincent natrepal. Otočím sa chrbtom a snažím sa nemyslieť na všetky tie dnešné trápne situácie.
Po malej chvíli za sebou začujem kroky a otočím sa.
„Tak ja idem, Laurenc, zabavte sa.“, pobúcha ma s úsmevom po ramene Vincent.
„Už ideš?“, nadvihnem prekvapene obočie.
Prikývne. „Ukázal si mi ho a zoznámil s ním, presne tak ako som to chcel. Teraz vás nechám o samote hrdličky.“.
„Tie hrdličky si odpusť a nestrať sa cestou.“, napomeniem ho naposledy keď v stromoch zmizne.
Povzdychnem si a pokrútim nad ním hlavou. V tom ucítim na svojej tvári jemný dotyk Bellovej dlane. „Odkiaľ vie toľko o tvojich erotogénnych zónach?“, usmeje sa pobavene a ja sa znova začervenám. Ten hlupák Vincent. Samozrejme, o mojich osobných veciach vie z večerov keď sme mali vypité. Vtedy sa mi o tom básni jedna radosť a asi som si ajtak myslel že si to nebude pamätať viac ako pár minút. Prečo sa toto muselo stať zrovna mne? Zadívam sa skleslo do trávy a neviem čo mám robiť. Keby som to vedel, nikdy by som nedovolil aby sa stretli. Toto som nechcel. Začínam byť zúfalý.
V tú chvíľu pocítim jemný dotyk jeho pier tesne vedľa tých svojich. „Mňa sa hanbiť nemusíš. Chcem aby som bol jedného dňa ja ten, komu môžeš povedať úplne všetko. Chcem aby si mi veril.“, pošepká sladkým tónom. Obíjmem ho okolo štíhleho pása pootočím hlavu pomaly a neisto k nemu, čím sa naše pery spoja. V tú nádhernú chvíľu sa mi spašene rozbúši srdce a v bruchu pocítim trepotanie krídel miliónov motýľov. Cítim ako v mojom náručí stuhol. Začnem sa otierať nežnými dotykmi otierať o jeho pery tými svojimi. O chvíľu neskôr sa dočkám odozvy. Položí si ruky opatrným pohybom na môj chrbát. Neviem ako dlho sa tam takto obímame a maznáme, ale nakoniec sa od neho odtrhnem, aj keď nerád. Uprie na mňa svoj sýtofialový pohľad a pery sa mu rozšíria do úsmevu.
„Dnes si nejaký milý.“, oznámi svojim melodickým hlasom.
Prehrabnem sa mu v jemných strieborných vlasoch. „To sa ti len zdá.“, pošepkám a usmejem sa naňho.
„Protiva.“, povie tak, že to sotva počujem a ťahá ma smerom k jazierku. Sadneme si spoločne na trávu. To, že je už dosť neskoro zistím až keď sa pozriem na oblohu, ktorá pri západe slnka dostala oranžový nádych.
„Je nádherná.“, povie potichu, skôr sám pre seba ale z oblohy nespúšťa oči ani na okamih. O chvíľu sa ku mne pritúli. Hlavu má položenú na mojej hrudi, podľa jeho sústredeného výrazu tipujem že počúva tlkot môjho srdca.
„Niekedy sa mi zdáš byť taký krehký... A bezbranný...“, pošepkám mu do vlasov a obíjmem okolo pása. Každým dňom mu odolávam ťažšie a ťažšie. Prečo by som to ale mal robiť aj naďalej? Mám ho rád a každú minútu ktorú netrávim s ním mi chýba. Myslím naňho, myslím na jeho slová a dotyky. Naozaj neviem či sa to dá nazvať láskou, nikdy som nemal skúsenosti s týmito citovými vecmi.
„Len zdám? Takže si myslíš že niesom?“, pýta sa nevinným tónom stále opretý o moju hruď.
„Ako by som mohol, keď si mi ešte pred pár dňami skoro odhryzol hlavu?“, usmejem sa nad tou myšlienkou pobavene, i keď mi v tú chvílu na smiech rozhodne nebolo. Zúril som a bál som sa. Stále je neuveriteľné že tento prítulný chlapec je tá istá osoba ako tá potvora ktorá ma chcela zožrať.
Dlhú chvíľu zostal ticho a asi premýšľal čo mi na toto povie. „Pravda...“, ozve sa zahanbene.
Zvalím sa na trávu a stiahnem ho so sebou. Ihneď sa ku mne znova pritúli. Ruku si prehodí cez moje brucho kde opatrne zovrie tú moju. Tvár má nebezpečne blízko, tak sa radšej zadívam na tú farebnú nádheru nad sebou.
„Lauri, pozri sa na mňa.“, pošepká ešte nádhernejšia bytosť vedľa mňa.
„Pozriem sa ak ma oslovíš menom.“, nahodím kamenný výraz a ďalej upieram pohľad hore.
„Laurenc...“, opraví sa potichu a ja ho poslúchnem. Pozerá sa mi priamo do očí, ako keby v nich niečo hľadal. Trochu ma to desí, ale nemôžem uhnúť pohľadom. Je to skoro ako keby ma hypnotizoval. Po dlhej chvíli sa spokojne usmeje a pohladká ma po líci. Spokojne privriem oči pod jeho dotykom a vzápätí pocítim jeho pery na tých svojich. Nebránim sa. S ním je každý bozk nádherný, nezabudnuteľný. Nechcem aby sa to niekedy skončilo. Viac si ho k sebe pritisnem a bozk mu opätujem. Srdce mi znova divoko búši a ja sa neviem nabažiť jeho hladkých mäkkých pier.
O chvíľu však nanešťastie prestane, ale pery má stále blízko tých mojich. Cítim jeho horúci dych na svojej tvári.
„Milujem ťa.“, ozve sa potichúčky trasúci sa hlas a stisne mi ruku. Ihneď stuhnem a premýšľam o tom, či som sa neprepočul. „Laurenc, povedz niečo, hocičo. Všetko je lepšie ako to tvoje mlčanie.“, pohľadu mojim očiam sa vyhýba a ja tomu stále nemôžem uveriť.
„Nevieš čo hovoríš.“, dostanem zo seba nakoniec stále trochu vyvedený z miery. Posadím sa.
„Ale áno viem.“, posadí sa tiež. „V ten deň keď som umieral hladom som nebol poriadne pri zmysloch. Ale keď som ťa videl potom... Stále som na teba myslel Laurenc. A keď som vedel že by si moje city nikdy neopätoval, snažil som si nahovoriť že to nieje láska. Ale je to každý deň silnejšie a silnejšie. Neviem už čo mám s tým pocitom urobiť tak som sa rozhodol ti to povedať. S tebou som prvý krát v živote... naozaj šťastný...“, hovoril zúfalo no posledné slová už bolo sotva počuť.
„Nie nevieš čo hovoríš. Nepoznáš ma, nevieš aký som človek.“, môj tón bol chladný a začínal som byť mierne naštvaný.
„Viem že niesi zlý človek. To by si sem za mnou nechodil každý deň, nebol by si ku mne milý. Mohol by si ma predať pre moju krv za slušnú odmenu, ale to si neurobil. Chcem ťa spoznať viac, chcem aby sme si hovorili všetko. A hlavne sa mi nesnaž nahovoriť že nič necítiš. Myslíš že som necítil ako sa tvoj tep zrýchlil pri každom našom bozku? Chcem ich takých s tebou ešte zažiť veľa...Laurenc...Nič ma už od teba nemôže odlákať.“, presviedča ma a znova mi stisne ruku.
„Nieje to také jednoduché. Nechápeš to. Niesom normálny, skôr som chorý.“, trochu zvýšim hlas bez toho aby som si to uvedomil.
„Keď som taký hlupák a nechápem to tak mi to vysvetli.“, tiež zvýši hlas. Prečo mi to robí? Práve toto som nechcel. Aby to zašlo sem.
„Fajn, tak ty to chceš vedieť?“, trochu ma prekvapí môj hlas s miernym psychopatickým podtónom. Som už neskutočne naštvaný a nemám náladu sa ďalej hádať.
„Áno, to chcem.“, prikývne trpezlivo a čaká.
„Fajn, tak si to uži.“, poviem ironickým tónom. „Keď som mal desať, moja matka ma chcela opustiť, nechať samého, a to len preto že som bol nežiadané dieťa. Znásilnil ju totiž nejaký chlap, ktorého už od tej doby nevidela a za to vinila mňa. Nikdy sa o mňa poriadne nestarala, vyhýbala sa pohľadu na mňa, niekedy som mal pocit že ma nenávidí, že mnou opovrhuje. Vždy keď sa ku mne takto správala pýtal som sa sám seba prečo to tak je, či som urobil niečo, čo maminku nahnevalo. A keď som videl iné milujúce rodiny, bolelo ma to. Asi sa spolu so mnou len chcela zbaviť tej spomienky. To som ale nezvládol, naštval som sa...“, pri tej spomienke ma pichne v srdci. Na chvíľu zmĺknem a potom sa mu pozriem do tváre. „Chceš byť so mnou? Chceš aby som urobil to isté tebe ak ma opustíš?“, to už znova hovorím normálnym tónom. Bell sa pozerá do zeme a nič nehovorí. Neviem, čo si myslí, tvári sa neutrálne. Je schúlený, kolená si objíma, tisne ich k sebe ako by chcel byť odo mňa čo najďalej. Bolí ma to. Vedel som že bude reagovať takto, ale v kútiku duše som možno ešte dúfal že ma po tom všetkom pobozká a povie že by ma nikdy neopustil.
„Bell... Dokážeš mi teraz zopakovať že ma miluješ?“, hovorím potichu a mám čo robiť aby sa mi pritom nezlomil hlas. On sa k odpovedi ale nechystá, stále tam tak sedí a nepozerá sa na mňa. Pocítim pálivú bolesť vo svojej hrudi. Ďalej to už nevydržím. Čo najrýchlejšie sa postavím a chcem vypadnúť. Kráčam smerom z čistinky. Bolesť sa každým krokom zväčšuje, až pocítim ako by mi niečo tieklo po tvári. Prejdem si tadiaľ prstom. Malé kvapôčky, odzrkadľujú bolesť ktorú cítim vovnútri. Keď už som dostatočne ďaleko, opriem sa o strom a zveziem sa po ňom na zem. Po lese sa rozliehajú tiché vzlyky. Neplakal som od toho dňa, od toho dňa až do teraz...
Komentáře
Přehled komentářů
já jsem taková husa ochuzovat se o tak úžasnou povídku...stále jsem si říkala že si ji přečtu později a stále jsem to odkládala...no prostě...moc se mi líbí a těším se na pokračování...
Jen doufám že ho Bell bude hledat že ho nenechá odejít...
:))
(Elen, 11. 7. 2010 22:13)Moc krásná povídka a tento díl obzvlášť :) budu se těšit na pokračování..i když čekání bude těžké s takovým koncem :)
...............
(Mayumi, 5. 7. 2010 12:03)Chudák Laurenc. Je mi ho tak líto...moc krásný díl!
....
(Nakata Reizo, 23. 8. 2010 22:33)